Hon na zvukový smog

Autor: Sebastián Bražina | 11.5.2021 o 18:11 | Karma článku: 3,51 | Prečítané:  338x

Prečo vlastne používame slovné barličky? Som toho názoru, že sú v podstate úplne zbytočné. Považujem ich za skutočne škodlivé. Dokonca aj v bežnej reči. Fakt? Fakt. 

Operácia „E“ 

Zo života:

„Čo ty teraz vlastne študuješ?“

„No, akurát som skončil strednú a asi pôjdem na humanity, ale koniec koncov sám ešte neviem.“

Spýtam sa ako autor priemerného facebookového hlavolamu: „Koľko zbytočných slov sa nachádza vo vyššie uvedenej vete?“ Ja som narátal päť. Dnes tiahneme do boja proti týmto slovíčkam. Nepriateľa treba najprv jasne pomenovať, za čo ďakujem online jazykovej poradni:[1]

...prázdne slová, ktorými rečník v ústnom prejave...vypĺňa čas pri premýšľaní a ktoré nevyjadrujú nijaký obsah, majú v jazykovede odborný názov expletíva. Niekedy sa používajú aj spojenia prázdne slová a parazitné slová...aj spojenie výplnkové slovo. Používajú [sa] aj obrazné vyjadrenia rečová...či slovná barlička. Rečovými barličkami môžu byť okrem slov aj rozličné pazvuky.

Prečo ako spoločnosť tolerujeme expletíva? V škole ma mali chváliť, keď som si robil čiarky za každé „vlastne“ a „ehhhhh,“ ktoré spolužiačka použila v prezentácií. Učitelia mali na tejto šikane participovať so mnou, ak jej naozaj chceli zlepšiť rétorické schopnosti. Tak, ako nechcete parazita v čreve, nemali by ste ho chcieť ani vo svojom prejave. O to viac ma mrzí, keď môj kokomunikátor ubližuje našej dišpute utilizáciou expletív (táto veta je dôvod prečo nikto nemá rád jazykovedcov). 

S „prázdnymi slovami“ je to ako so sexom. Väčšina ľudí sa oddáva tejto neresti, hoci je často nepríjemné až bolestivé, si tento fakt priznať. Tým myslím vašu šéfku v práci, mastného kamaráta (ak ho nemáte ste ním vy), strýka (áno toho) a áno, aj vašich rodičov. Robia to aj odborníci v televízore či moderátori diskusných relácií. Áno, aj Roman Bomboš. Aj Boris Filan. Je priam nechutné koľko zbytočných slov konkrétne títo dvaja vypustili. 

Prečo je to problém? 

Expletíva parazitujú na ľudských myšlienkach. Na zvuky na pozadí sa dá zvyknúť, keďže také staršie auto alebo Smatanová hučia na zhruba konštantnej úrovni. S ľuďmi je to horšie, pretože vyžadujú stálu pozornosť. Tá kolegyňa prahne po tom, aby ste sa jej opýtali na jej najnovšie črevné problémy. A už si ide: „No to je vlastne tak...“ Pchá tam tie barličky ako invalid a tým dosahuje tok slov, ktorý spoľahlivo odplaví akékoľvek sústredenie. 

Je nepresné tvrdiť, že tieto slová vypĺňajú čas pri premýšľaní. Proces myslenia je hĺbavý a ťahavý. „Vlastne“ vám dá čas tak na pol podradnej myšlienky. Dokonca si dovolím tvrdiť, že akékoľvek vydávanie zvukov je nekompatibilné s myslením. Asi sa bojíme introspektívy a nemáme chuť viesť hlbšie rozhovory. Škoda. Tento strach je podobne iracionálny ako rasizmus či dotovanie cirkvi štátom.  

Termíny „zvukový smog“ a „informačný šum“ sú veľmi výstižné. Expletíva sú verbálny odpad, ktorý tolerujeme len preto, že alternatívou sú hrôzostrašné sekundy ticha či odhalenie ako mizerne premosťujeme myšlienky. Prečo ľudia hovoria „ehhhh“ namiesto mlčania? To je pre mňa čistý smog, zbytočná informácia, že môj kokomunikátor rozmýšľa. Prečo mi to dáva najavo? Nech rozmýšľa potichu a aj ja budem. Určite vymyslíme viac ako keby sme na seba vydávali orangutanie pazvuky.  

Strach z ticha 

Po anglicky „Sedatephobia“[2] a po slovensky vraj „melanchofóbia.“[3] Mám pocit, že ňou trpíme všetci. Teraz hovorím o mentálnom tichu. Potreba stále niečo robiť je totožná s tendenciou hovoriť „vlastne.“ Hlavne nestrácať čas, hlavne nebyť sám v tichu, hlavne niečo rozprávať, niečím okupovať neuróny. A tie moje sú už také unavené. Ubíja ma rozprávať sa od nudy. Čítajte si knihu alebo si pozerajte konšpiračné weby, koho trápi to hapkanie o ničom. Expletíva sú len špičkou tohto špinavého ľadovca. 

Pritom ja sa rozprávam tak rád. Rád sa podelím, rád vypočujem. To nám ide tak dobre, vymieňať si informácie. Veď sa pýtajme priamo. Situácia:

*prvý krát som sám s dievčaťom, ktoré sa mi páči*

„Odkiaľ ty vlastne si?“

„Prepáč, ja už vlastne musím ísť.“

Otázka taká základná, to musí byť. Ale zle položená. Skúsme to takto:

*rovnaká situácia, paralelný vesmír*

*premýšľam* 

„Táňa, ty si odkiaľ?“

*zháči sa, začervená, vyhŕkne*

„ÁNO...teda z Nitry.“

Zaskočil som ju. Pekne som ju oslovil, bolo to také vyspelé a úprimné. Aj sme pomlčali, čo napokon nie je na škodu. Silné emócie prežívame v tichu. Frázy ako „minúta ticha,“ „vyrazilo mi to dych“ či „nemám slov“ sú odkazy, ktorými nám naše prababičky zdôrazňujú dôležitosť ticha. A my stále: „No, pravda, hmmm, naozaj fakt?“

Nič nie je a priori trápne. Keď som chvíľu ticho a napokon prídem s bombastickou otázkou alebo poznámkou, kokomunikátor pochopí, že som rozmýšľal. Keď sa však zaseknem na „vlastneee“ a budem sa onačiť, to už je faux pas. To neznamená, že si nemáme čo povedať, že už nesmieme byť v kontakte. Absencia expletív vyzdvihuje existenciu komfortu, prominentnú najmä v mlčaní (neznášam jazykovedcov). 

Záver

Bytostne mi prekáža „vlastne“ a podobná verbálna háveď. Ak vás moje filozofické snaženie nájsť pôvod „explefóbie“[4] neoslovilo, nevadí. Všetci vieme, že slovné barličky sú zlé. Tu netreba príliš presviedčať, si myslím. Naložte s touto informáciou ako chcete. Presne pre takéto články nikto nemá rád jazykovedcov. 

Myšlienka na záver: 

Ticho plodí múdrosť.

 

 

[1] https://jazykovaporadna.sme.sk/q/1232/

[2] https://www.fearof.net/fear-of-silence-phobia-sedatephobia/

[3] https://fobie-strach.blogspot.com/p/zoznam-fobii.html

[4] Fóbia z expletív, ja™

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Delta variant udrie asi už v polovici júla. Zasiahne nezaočkované regióny

Aktuálne je na Slovensku zaočkovaných 26 percent obyvateľstva.

Dobré ráno

Dobré ráno: Delta je tu, chystá sa tretia vlna

Ako sa bude vyvíjať pandémia.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Vírus sa ťa neopýta, prečo odmietaš očkovanie. On ťa zabije (komentár šéfredaktorky)

Odmietači ťahajú za sebou do priepasti zdravotníkov, služby aj deti.


Už ste čítali?