reklama

Klientske centrum a zakopanie vojnovej sekery

Nepodarilo sa mi prepísať auto. Zatiaľ. Vrátim sa tam a celá administratíva padne do kolien! Nejaké papierovačky ma predsa nezastavia. Teda dúfam...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Tento blog je druhou časťou mojej cesty za prepísaním auta. Prvý diel nie je potrebný na pochopenie tohto, ale pre ucelenosť a kontinuitu odporúčam:

https://brazina.blog.sme.sk/c/520427/duel-s-klientskym-centrom.html

Fénix

Vstal som z popola. Moje posledné dobrodružstvo s Klientskym centrom skončilo celkovým oje....., teda objednaním sa. Teda neskončilo. Objednať sa mi totiž nepodarilo. Nemal som už v hlave žiadny plán, ale pre tento blog opíšem aspoň kostru svojich zúfalých myšlienok:

  1. Stále nemám vydaný „techničák“.

  2. Informácie ako ho získam nie sú na internete, musím ísť do Centra.

  3. Nedá sa mi však objednať na oddelenie „techničákov“.

  4. „Včil sme v řiti, včil sme v řiti!“

  5. Dobre teda. Len tak tam nabehnem a uvidíme.

Rád by som podotkol, že toto bol obrovský krok v mojom nastavení. Doteraz som tam vždy šiel s nejakým úmyslom, cieľom alebo papierikom na objednanie. Teraz som sa rozhodol, že sa tam len tak poprechádzam, pokoketujem so zriadenkyňami a možno sa niečo dozviem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Išiel som do boja uvoľnený a s úsmevom.

Návrat

  1. Vykopol som vchodové dvere do Centra.

  2. Vošiel som dnu so zapálenou cigarou v ústach a so samopalom na ramene.

  3. Všetky dámy odpadli ako ma videli a páni pozerali s rešpektom.

  4. Podišiel som k okienku.

  5. Pani mi s roztrasenými rukami podala „techničák“ a odpadla.

  6. Moment, toto je moja tajná predstava mňa ako Ramba...

Dobre, nič z tohto sa nestalo. K úradom sa predsa vždy správam s pokorou:

  1. Vošiel som do Centra.

  2. Zistil som, že sa stále neviem objednať na tom sprostom automate.

  3. Trocha zahanbene som prišiel sa zriadenkyňou povedal som jej, že chcem „techničák“.

Bolo mi to trápne, pretože Klientske Centrum má asi dve zamestnankyne, ktoré robia poradenstvo. Za jednou z nich som bol za posledný týždeň už asi 5-krát. Určite ma mala za to rada...

  1. Vytlačila mi lístoček.

  2. Potešil som sa.

  3. Povedala, že je predo mnou vyše 100 ľudí.

  4. !!!

  5. Potešenie upadlo.

  6. Vraj to je tak na dve až tri hodiny, a že skôr to určite nebude.

  7. Posledné zbytky potešenia ušli cez ventilačnú šachtu.

  8. Len tak z čistého masochizmu sa jej pýtam, či sa nedá aj nejako objednať.

Túto otázku som sa jej pýtal už pár dní dozadu. To ona mi poradila to slovensko.sk, ktoré zlyhalo. Dúfal som však, že dnes mi odhalí ešte nejakú inú informáciu, ktorá mi umožní objednanie sa. Bol som si totiž istý, že niečo robím zle.

  1. Jasné, že dá. Slovensko.sk predsa.

  2. Vysvetľujem, že som to už raz skúšal, ale že si to pýtalo BOK kód a čítačku.

  3. Vo svojej mysli sa chytá za hlavu a krúti s ňou.

  4. Údajne sa mi stačí objednať na inšpektorát na „iný úkon“ a tam to vybavia.

  5. To je predsa ľahké, to už som raz robil.

  6. Moment!

To už som raz naozaj robil. Presne takto som sa objednával prvý krát, keď táto sága začala. Vtedy tam bola taká nepríjemná pani, ktorá sa nás aj s mamou chcela zbaviť. Celé mi to začínalo smrdieť Slovenskom. Ale bol som na dobrej stope.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
  1. Pekne som poďakoval a išiel domov.

  2. Objednal som si ďalší termín na tému „iný úkon“.

Hovorí sa, že iba blázni opakujú tie isté chyby s očakávaním iného cieľa. Ja som sa však po tomto všetkom plne identifikoval ako blázon a na ľudové múdrosti až tak nedávam...

Inšpektorát, tras sa!

Kruh

Keďže som do Centra išiel v priebehu týždňa už asi piaty krát, mal som pocit ako keby som sa točil v kruhu. V hlave som si preto pripravil ako asertívne poviem úradníčke presne čo chcem, aký je môj príbeh a aj to trocha zahrám na city.

  1. Prišiel môj čas, tak som sa pobral k okienku.

  2. Cestou som vysmial všetkých tých chudákov čo sa neobjednali.

  3. Prvá vec čo ma rozhodila, bolo že ma nečakal úradníčka, ale úradník.

Nerobím žiadne rozdiely medzi úradníkmi a úradníčkami, ale keď máte v hlave také detailné plány ako som v týchto dňoch snoval ja, každá drobnosť dokáže rozhodiť.

  1. Vysvetľujem, že chcem prepísať auto, ale že na to potrebujem „techničák“.

  2. Hovorí mi, že to netreba.

  3. PROSÍM?!?!

  4. VEĽMI SLUŠNE MU VYSVETĽUJEM, ŽE SOM SA SPÝTAL ASI 6 ĽUDÍ ČO MI TREBA A KAM MÁM ÍSŤ, A ŽE MA POSLALI SEM, ŽE TUTO MI TO VYBAVIA.

Nejdem ani komentovať čo sa mi odohrávalo v hlave lebo ma SMEčko zakáže za vulgarizmy a vyhrážanie sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
  1. Hovorí mi, že mi stačí iba kópia z archívu, ale že mi ho teda vydá.

  2. Odpovedám, že nech mi teda vydá iba kópiu z archívu, keď mi toto netreba.

  3. Nie nie, on mi ho teda vydá.

  4. Podáva mi tlačivo.

  5. Mierne zmätený vypisujem.

Moja babka nedávno presne takto získavala „techničák“. Vravela mi, že stačí ísť do archívu, také dvere vzadu vľavo, a že tam mi dajú tú kópiu. Ale, že sa mám spýtať radšej, pretože oni tam zavolajú a až potom tam môžem ísť. Celý čas som túto informáciu držal v hlave a čakal, kedy ju budem môcť použiť. Teraz bola tá chvíľa.

  1. Skromne podotýkam, že ak mi ho teda netreba tak mi ho nemusí vydávať...

  2. Pýta sa ma načo ho potrebujem.

  3. ...?

  4. Vykoktávam zo seba, že iba na prepísanie auta.

  5. Oznamuje mi, že mi ho teda netreba, lebo že aj tak by sa predsa prepisoval.

  6. Tomuto rozumiem, ale aj tak som vďačný, že mi to vysvetľuje ako blbému.

Presne takýto prístup som potreboval. Konečne mi niekto hovorí celú pravdu, logicky mi to zdôvodňuje a vysvetľuje. Tento policajt je môj človek. Vyťahujem naňho teda moju divokú kartu v podobe archívu:

  1. Pýtam sa ho, či mi teda stačí tá až neuveriteľne ľahko dostupná kópia z archívu.

  2. Že hej.

  3. Pýtam sa ho, či je archív tu vzadu vľavo v budove.

  4. Áno!

  5. Pýtam sa do tretice, či tam môže zavolať a objednať ma tam alebo čo.

  6. Vraj tam len prídem a zazvoním.

Hovoriť mi, že všetko čím som si doteraz prešiel bolo úplne zbytočné sa mi zdá necitlivé až hrubo cynické. Povedzme, že som si z toho vzal ponaučenie. Zatiaľ neviem aké, ale asi že „pod lampou je najväčšia tma“. Dodám iba, že toto konkrétne ponaučenie sa mi nikdy nepáčilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Išiel som do archívu na (Ficovu) istotu.

Katarzia

Mal som namierené priamo do archívu. Problém bol, že som ho ani tomu bohovi nevedel nájsť. Na to, že to boli také známe dvere „vzadu a vľavo“, podozrivo neboli vzadu a vľavo:

  1. Prišiel som do najzadnejšieho a najľavejšieho rohu Centra a nič.

  2. Uvidel som mnoho znudených apatických tvári a dopravný inšpektorát, ale archív nikde.

  3. Išiel som teda do zadného pravého rohu, len tak, z pasie.

  4. Tie isté tváre, ale tentokrát pred evidenciou. Archív nikde.

  5. Cestou som sa opýtal zriadenkyne, kde je archív.

  6. Ukázala mi dozadu a doľava.

  7. Zase som tam išiel, a ten sviniar tam stále nebol!

  8. Išiel som na informácie.

  9. Pýtam sa kde je archív.

  10. Vzadu a vľavo.

  11. Tam som už bol dva-krát.

  12. Vraj musím vojsť DO inšpektorátu, a tam musím ísť dozadu a napravo bude archív.

Neviem, že prečo mi aspoň jeden človek nemohol povedať, že mám ísť DO inšpektorátu. Však ja tam nechcem len tak loziť, veď tam čakajú ľudia, čo si o mne pomyslia.

  1. Vchádzam do inšpektorátu.

  2. Cestou sa smejem všetkým tým chudákom, čo tu musia čakať a nejdú do archívu ako ja.

  3. Nachádzam archív.

  4. Zvoním.

  5. Po chvíľke vychádza pani, dávam jej všetky papiere aj s vysvetlením.

  6. Mizne a zatvára za sebou. Uvidím ju ešte niekedy? Získam „techničák“?

  7. Rozmýšľam nad otázkami bytia a čakám na pani.

  8. Policajt sediaci oproti na mňa sporadicky zazerá.

  9. Pani sa vracia!

  10. Dáva mi „techničák!“

  11. Teším sa a som na seba hrdý!!!

  12. Odchádzam a smejem sa do tváre ľudom, čo ešte musia čakať.

Koľko málo stačí človeku ku šťastiu. Tak som sa zaneprázdnil s tým „techničákom“, až som zabudol, že moja misia je predsa prepísať auto. Teraz som si však promptne spomenul. Ešte musím teda ísť na technickú obhliadku. Tvrdiť, že som sa na to tešil, by bolo hrubé a odporné klamstvo...

  1. Pýtam sa zriadenkyne, či sa treba na obhliadku objednať.

  2. Stačí tam iba zaparkovať a hneď mi to auto obhliadnu.

  3. Keby som nešoféroval, búcham šampus.

  4. Pani mi povedala, že netreba lístoček, ale tam bol nápis, že ho treba.

  5. Prišiel som k automatu.

  6. Na automate na parkovisku bolo napísané, že lístok netreba.

Mohli by sa konečne všetky úradné entity dohodnúť a vydávať ucelené rozkazy.

  1. Zaparkoval som.

  2. Oznámil som policajtovi, že si prosím jednu technickú prehliadku (s cibuľkou a na smotane).

  3. Povedal, že mám počkať.

  4. O chvíľu prišiel a za 2 minúty bola prehliadka hotová.

Až mi to bolo divné, že som nemusel čakať, ani sa nikoho nič pýtať.

  1. Podozrievavo sa pýtam, či to je všetko.

  2. Veľmi rozkazovačne mi hovorí, že si mám ísť vytlačiť lístok a čakať na inšpektorát.

  3. Ja že preboha prečo???

  4. On mi hovorí, že to auto sa predsa samé neprepíše.

Mal ma za hlupáka. Ale každý predsa vie, že napriek tomu, že autá disponujú rukami a prstami a takými všeobecnými zručnosťami jemnej motoriky, písanie, ale najmä prepisovanie, z duše nenávidia. Omnoho radšej maľujú a kreslia. Som ho, ako sa hovorí, preščal.

  1. Ja že to samozrejme viem, ale že až zajtra ho chcem ísť prepísať, lebo tam je veľa ľudí.

  2. S týmto návrhom vrelo súhlasil a naše cesty sa rozišli v dobrom.

Už iba prepis. Objednal som si termín na ďalší deň. Čakal som komplikácie, čakal som hádky, čakal som potoky potu a krvi na mojej ceste za tým veľkolepým cieľom prepisu auta:

  1. Prišiel som na objednaný termín.

  2. O chvíľu som už sedel u úradníčky.

  3. Dal som jej všetky papiere.

  4. Do 10 minút bolo auto prepísané.

  5. Na moju až provokatívnu otázku, či je toto naozaj všetko, odpovedala teta, že áno.

  6. HOTOVO!

V mojom vnútri zavládol úplný pokoj. Skutok sa stal, bol dokonaný mojimi rukami. Opustil som budovu centra. Dúfam, že sa tam čo najdlhšie nebudem musieť vracať.

 

Epilóg

Nebolo to také zlé. Musím priznať, že v mojej ceste k prepisu auta som bol raz hore a raz dole, ale akonáhle som mal všetky dokumenty, bolo to ľahké.

Ale aby som sa dozvedel čo všetko mi treba, musel som ísť do Centra. A ani tam mi vždy nepodali úplne informácie.

Administratíva by nemala byť o šťastí na dobrého úradníka. Mala by byť o univerzálnom a ucelenom systéme, kde si „vyklikám“ čo potrebujem. Alebo aspoň nech môžem ísť v Centre za niekým, kto mi všetko ochotne vysvetlí a povie a nemusím sa pýtať na každú drobnosť ako blbec. A ťažko sa pýta na niečo, čo ani neviem, že potrebujem.

Každopádne, som rád, že to mám za sebou. Ďakujem každému, čo si so mnou aspoň cez moje blogy prešiel túto strastiplnú cestu. Vážim si takú podporu a je veľmi potrebná.

Pretože iba spoločne sme silnejší ako Klientske centrum.

Sebastián Bražina

Sebastián Bražina

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Študent plný rozhorčenia, nespokojnosti a nádeje. Ešte neviem čo budem, ale verím, že cez písanie objavím niečo zmysluplné. Zoznam autorových rubrík:  Taje internetuDianie politickéDianie spoločenskéSúkromné výlevy

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu