Spoločensko-politický cestopis Slováka v Albánsku

Autor: Sebastián Bražina | 23.9.2019 o 18:53 | (upravené 26.9.2019 o 20:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2379x

Krásne hory. Pláže. Počínajúc majestátnymi kameňmi a končiac zlatistým pieskom. Turistov je málo, ešte to tu nestihli nájsť. Ceny nízke, jedlo chutné. A dokonca tam je aj ropa? No jedna báseň. Reč je o Albánsku.

Pohľad do hlavy autora

Mal som tú česť ísť sa tam toto leto pozrieť. Prešiel som od pláží, cez hory a dedinky až do Tirany, do hlavného mesta. Napriek mojim kvetnatým opisom nie je Albánsko známe ako mainstreamová turistická destinácia. Má reputáciu skorumpovaného skrachovaného socialistického experimentu v dezolátnom stave, kde žijú mafiáni živení korupciou. Nie je to úplne pravda, ale bohužiaľ, nie je to ani nepravda. Reputácia však bokom. Príbeh Albánska je nesmierne zaujímavý, dokonca si myslím, že si z neho má čo odniesť aj priemerný Slovák. Napokon, aj ja som si odniesol...

 

Historický kontext

V Albánsku bol vyše 40 rokov socializmus pod diktátorom Enverom Hoxhom (Hodžom). Bol o poznanie tvrdší ako u nás. Albánsko, rozumej Hodža, sa však pohádalo najprv s Ruskom, potom aj s Čínou. Skrátka prišlo o sponzorov. Ostalo teda ako izolovaná socialistická krajina uprostred Balkánu. No zarobené na prúser. Hodža to zobral tak ako to zobral, dal postaviť podľa Wikipedie 173 tisíc, podľa Albánskeho sprievodcu 600 tisíc bunkrov. Podľa toho istého sprievodcu, volal sa Ed, je v každom priemerne 3000 eur v oceli. Nech je to číslo akokoľvek prehnané, boli to peniaze potrebné inde zakopané do zeme. Doslova.

Albánsko sa ocitlo v úplnej izolácií v tomto nie úplne fiškálne rozumnom režime. Asi teda nie je prekvapením, že po páde režimu bolo, a dodnes je, v ekonomických problémoch. Koncom 90-tich rokoch prepuklo do úplnej anarchie, nakoľko obyvateľstvo prepadlo ošiaľu pyramídových schém. Vďaka oligarchii boli dokonca podporované vládou. Dopadlo to však horšie ako u nás, armáda fakticky vypovedala poslušnosť. Ľudia brali zbrane, takmer všetci protestovali. Ed, ten sprievodca, vravel ako s pištoľou a bratrancom chránil otcovu benzínku pred výtržníkmi. Bol to jeho rodinný majetok. Už len dodám, že táto historka bola odpoveďou na moju otázku či vie strieľať. Nuž, zaskočil ma...

 

Problémy prítomnosti

Albánsko si však potom zarobilo nejaké medzinárodné bodíky. Napríklad pomohlo pri Kosovskom konflikte, prijalo Kosovských utečencov. Potom vstúpilo do NATO a „za odmenu“ získalo peniaze od USA a rôznych fondov na rozvoj. Nevyriešilo to však problémy, boli to jednorazové investície. Korupcia a populizmus sú v Albánsku stále živé a zdravé. Ľudia síce protestujú, aj počas môjho pobytu sme raz museli meniť hotel lebo priamo pred ním bol masový protest, ale je to dlhá cesta. Však to poznáme...

To, že Albánsko nemá veľa peňazí je jedna vec. To, že aj tie čo má sa míňajú nesystematicky je druhá. Slovensko má ďaleko od spravodlivého rozdeľovania financií - pozemková mafia, rozdiely medzi západom, stredom a východom atď., ale naozaj sme na tom lepšie. V Albánsku ste buď z Tirany alebo ste z Albánska, taký je to rozdiel. Dôvod? Príde Rus, Američan a Talian, začína to ako vtip, a každý sa rozhodne vraziť do niečoho peniaze. Postavia hotel alebo rovno celý rezort. Prinesú rozvoj. Háčik je v tom, že iba na tom kúsku, z ktorého budú profitovať. Výsledok sú ostrovčeky rozvoja uprostred mora chudoby. Peniaze z tohto rozvoja však nevidia Albánci, ale investor. A my sa sťažujeme na diaľnice...

Idea udržateľného rozvoja sa rýchlo deformuje na neudržateľnú situáciu. Výsledok som videl na vlastné oči, Albánsko je zdobené rozostavanými domami a hotelmi. Či už to je pole pri ceste alebo areály pri, ideálne rovno na, plážach. Albánsko, ako aj Slovensko, je malá krajina a musí si dávať o to väčší pozor na svoje prírodné bohatstvo. Lebo takýmto štýlom sa hlavnou turistickou atrakciou a zároveň zdrojom potravy stanú kamene. A keď sa aj tie minú na stavebné projekty, fakt neviem čo budeme robiť.

Investori sa však aktivizujú aj v albánskej kultúre. Napríklad Erdogan, turecký de facto „diktátor“. V Albánsku je množstvo starých kostolov, ktoré chátrajú. Nie sú peniaze na opravu, napriek tomu sa stavajú nové. Sú financované napríklad z Turecka. Prečo nefinancuje Turecko opravu pamiatok, ale nové, lesklejšie, kostoly? Ed, ten sprievodca, to považoval za pomalé budovanie vplyvu. Albánsko, ako malá krajina mimo medzinárodných štruktúr, je odsúdené na mocenské hry väčších hráčov. No, trošku som si zakonšpiroval... Ale problém vidím aj tak jasne. Albánci momentálne okrem dúfania toho veľa nezmôžu.

 

Poučenie pre Slováka

Nechcem však čitateľov zaťažovať mojimi apokalyptickými naratívmi. Keď vnímate všetky tieto negatíva, tak podvedome začnete porovnávať. Napríklad aj so Slovenskom. Mali sme šťastie na „miernejšiu totalitu“, sme v centre Európy a sme v Únii. Je to viac ako ropa, hory a pláže? Nejdem robiť žiadne geopolitické závery, nie som geopolitik. Ale medzi Slovenskom a Albánskom sú isté paralely, a verím, že sa môžeme v mnohom poučiť. Nech všetci neopakujeme stále tie isté blbé chyby...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Matovič zachraňuje Smer

Keby Matovič neexistoval, museli by si ho Fico s Blahom vymyslieť. Včera to nebolo prvýkrát, čo im prišiel vhod.


Už ste čítali?